Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Novoročné potulky za extrémne metalovými novinkami z tých menej otrepaných krajín nás zavedú do Strednej a Južnej Ameriky. Tentokrát do Mexika, Brazílie a Peru.
Vo všetkých troch prípadoch ide o pomerne mladé a neznáme bandy, hrajúce death metal, a to skôr ten brutálny.
AKAGRANTH – Human Degeneration Part 1
Mexická extrémna metalová scéna nie je žiadna veľká exotika, undergroundové pojmy začala chrliť už koncom 80. rokov minulého storočia a v súčasnosti nie je problém natrafiť na mexickú kapelu na turné či festivale ani v našich končinách. Darí sa tu všeličomu od pekelníckeho death a black metalu cez brutality na pomedzí death metalu, grindu a gore (DISGORGE voľakedy poriadne diktovali) a potom všelijakým gore úchylnostiam, od hudobne solídnych až po také, ktoré by najlepšie zhodnotil Petr Čepek ako produkčný v „Trháku“.
AKAGRANTH sú z mesta Celaya v štáte Guanajuato, v zásade zo „srdca Mexika“ a hobľujú od roku 2007. Aktuálne päťskladbové demo je ich druhým zásekom. Po pompéznom intre sa v tak trochu zachrchlanom zvuku vyvalí brutálny a rýchly death metal, mierne zextrémnená verzia toho, čo v 90. rokoch hrali SUFFOCATION, obohatená o rýchle pasáže, nasadením a melódiami podobné tomu, čo predvádzajú DYING FETUS. Pokiaľ ide o melodiku, tej, a bohatým sólam, popúšťajú Mexičania uzdu hlavne v sedemminútovej „Conceived To Fear“. Vokálne sa Pox Strnad (žeby čosi na tému THE BLACK DAHLIA MURDER?), v civile José de Jesús González, pohybuje v kvalitných hlbokých growloch, a občas ho revom doplní gitarista Ignis Deo.
Je trochu škoda, že okrem intra a outra, čo sú – hoci vydarené – len inštrumentálne kusy, sú tu iba dve regulárne vlastné skladby. Na druhej strane, pokiaľ by niekto z hlúposti a nudy mal ambície pochybovať o hudobníckej zručnosti mexického kvinteta, do reality ho vráti coververzia „Diminishing Between Worlds“ od DECREPIT BIRTH, zahraná na úrovni originálu, len o čosi brutálnejšie.
Táto štvorica sa dala dokopy v brazílskom Rio de Janeiro a po deme „Corporeality“ z roku 2009 zakotvila u texaských Ossuary Industries, ktorí im v novembri minulého roku vydali EP s názvom „Humanicide“. Keďže vydavateľ sa orientuje na brutálny death metal, štýlové zaradenie FORCEPS by malo byť jasné. Napriek tomu však aspoň podľa mňa Brazílčania nejaký vyslovený deathmetalový extrém nehrajú. Päť skladieb vyniká v rámci žánru slušnou variabilitou a popri rýchlosti a surovosti vystupuje do popredia technické podanie a výrazná atmosférickosť hudby, v ktorej nie je núdza ani o melódie. Dalo by sa tu hovoriť o strete viacerých prístupov – sekané, agresívne a na tlaku postavené pasáže odkazujú na novšiu tvorbu krajanov KRISIUN, rýchle, temné klasické deathmetalové náklepy zase na floridskú školu 90. rokov, hlavne MONSTROSITY a BRUTALITY. Vyslovene BDM pasáží je tu len niekoľko, napríklad v trojke „The Born Ones“, kde ide do extrému aj vokál, pohybujúci sa inak v dosť zrozumiteľných hĺbkach, doplnených škrekom, trochu ako u CANNIBAL CORPSE. Pri atmosférických, melodických partoch sa vynoria spomienky na PESTILENCE z čias „Testimony...“, ale aj isté styčné plochy s kapelami ako českí GODLESS TRUTH na ich novších nahrávkach. Celkovo ide o hudobne zaujímavý a sľubný materiál, skladateľsky i zvukovo vyspelý.
Brazília či Mexiko už nejakou metalovou exotikou nie sú ani náhodou, pár latinskoamerických krajín si ešte na takéto postavenie nárok robiť môže, ale tiež pomaly ubúdajú. Medzi hlbší underground možno ešte stále patrí Peru, hoci napríklad od roku 1986 fungujúci MORTEM sú už podzemným pojmom a ich o sedem rokov mladší deathmetaloví kolegovia DISINTER (to pochopiteľne nie sú tí chicagskí DISINTER) tiež patria k menám, ktoré prerazili aj za hranice centra bývalého Tawantinsuyu.
DESVIRGINIZAGORE z Limy začali v roku 2008 a hrajú brutálny death metal. Aj z mena kapely a španielskych názvov skladieb sa dá vyčítať, že tematikou tu je horor, gore a trochu toho úchylporna, takže v tomto smere nič vážneho. Po hudobnej stránke ide o celkom šťavnatú zmes Amerikou a Texasom zvlášť inšpirovaného brutálneho death metalu s trochou „devourmentálneho“ slammingu a nejakých tých gore vplyvov. Tu teraz nemám na mysli súčasný umca-umca gore odzemok, ale skôr starý CARCASS či mexický DISGORGE. Klasickejšou BDM ingredienciou sú postupy v štýle CANNIBAL CORPSE, v ktorých sa ale počuteľne viac tlačí na pílu. K tomu nejaké tie sekané party, kde to DESVIRGINIZAGORE nie celkom drží pokope, slušné hrdelné rukoty, výlevky, trochu toho sípania a výsledkom je sľubná banda, ktorá na rozdiel od mnohých robí o dosť viac, než len kopíruje slam/brutal vzory. Má to aj atmosféru a predposledná „El Calor dela Bestia“ iste prekvapí, keďže ide „romantiku“ s čistým vokálom, veľmi nemetalovú a veľmi španielsku. Keď už sme pri španielčine, báť sa jej netreba, v extrémnych štýloch znie dobre, čo potvrdia napríklad kolumbijskí MASACRE a samozrejme BRUJERIA. EP vyšlo už 29. decembra roku 2011, ale čítali ste o ňom predtým? Asi nie.
Odporně chutná lahůdka ukuchtěná z nekompromisně kvalitních surovin. Je to "jen" svérázný old school death metal anebo moderní verze extrémních forem metalové muziky? Možná oboje,ale rozhodně unikátní záležitost pro hledače v okrajových hudebních sférách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.